(str.7 z 10)
Stretnutie
Minule som
mal taký sen... alebo to nebol sen?
Bol som sám na prechádzke v lese a kochal som sa prírodou. Zrazu
som zbadal, že niekto popri mne zľahka kráča. Bol to asi dva metre vysoký muž
tmavej pokožky a atletickej postavy. Oblečené mal niečo ako joggingovú
súpravu zlatej farby. Hoci vyzeral ako človek, zdalo sa, že nie je z tohto
sveta. Z tváre mu vyžarovala taká radosť, povedal by som až veselosť, akú
na Zemi vidíme len zriedkakedy. Keď som sa naňho pozrel, musel som sa smiať. Bol to srdečný, veselý smiech - púha
radosť z pohľadu na tohto priateľského spoločníka.
„Prepáčte,
prosím vás, nechcel som sa vám posmievať,“ vysvetľoval som mu, keď som zasa
prišiel k sebe. „Som len prekvapený, že ste sa tu tak z ničoho nič
zjavili.“
„To sa stáva mnohým
na tejto planéte,“ odpovedal priateľsky. „Väčšina
obyvateľov Zeme reaguje tak ako vy, len poniektorí sa zľaknú a zutekajú
alebo sú agresívni.“
„Takže nie
ste odtiaľto?“ spýtal som sa neisto.
„Pochádzam
z Joytópie, to je štát na planéte Freegaia na okraji galaxie. Dostal som
sa sem skokom cez časopriestorové kontínuum. Volám sa Goodfriend, Very
Goodfriend.“
„Ako ste sa tak rýchlo naučili náš jazyk?“
„Rozprávame sa
telepaticky. Posielame si myšlienky a náš mozog ich prekladá do našich
jazykov. Funguje to rovnako aj s obrázkami, tónmi, vôňami a pocitmi.
Vidíte....“
Nevidel som nič. Zmizol. Začudovaný a hlboko dojatý som išiel
ďalej. Marilo sa mi to práve? Nemal by
som ísť k lekárovi? Najlepšie bude, ak o tom nikomu nepoviem
a rýchlo na to zabudnem.
„Niečo som vám
priniesol. Malý darček.“ Počul som Veryho
hlas.
„Kam ste tak zrazu zmizli?“
„Skočil som domov,
aby som vám niečo priniesol.“
„Netrvá to celé roky? Myslel som si, že
pri najvyššej možnej rýchlosti...“
„My cestujeme
v myšlienkach. Myšlienky sú, ako je známe, voľné. Hranice času a priestoru
existujú len vtedy, keď si ich vopred vymyslíme. My sme si predtým tiež
vymýšľali všelijaké hranice. Naše ohraničené myslenie vyformovalo našu planétu
asi tak, ako vy teraz formujete vašu. Skús to sám“ – medzitým prešiel na tykanie – „vidíš ma, pretože si myslíš, že ma vidíš.“
Práve keď to hovoril, prichádzal oproti
nám cyklista. Zbežne pozdravil a prešiel cez Veryho.
„Teraz rozumieš?“
„Áno.“
„Niečo som ti
priniesol - jednu myšlienku.“
„Akú myšlienku?“
„Myšlienku, že všetko
je možné, čo si dokážeš predstaviť. Všetko, na čo myslíš, sa stane realitou!
Všetko, čo si želáš, sa splní, keď si to budeš vedieť predstaviť.“
„Želám si 20 miliónov korún!“
„Dobre.“
„Ako? Dobre? Tak to má fungovať? To si
neviem predstaviť!“
„No práve!“
Zahanbil som sa.
„Iní si to vedeli
predstaviť a teraz sú milionári. Ale možno si vôbec neželáš byť
milionárom? Čo si želáš zo všetkého najviac?“
„Najradšej by som bol, keby boli všetci
ľudia bohatí, keby každý mohol robiť to, čo má naozaj rád a neškodil
pritom iným ľuďom alebo prírode.
„Tak teraz ti
navrhnem jednu cestu. Na našej planéte Freegaia sme tento cieľ už dosiahli. Poď
sa na to pozrieť a potom to môžeš rozšíriť na Zemi. To je náš darček pre
vás, ľudí.“
„Ako môžem prejsť cez to
časopriestorové oné....“
„Jednoducho si to
predstav, ja ťa povediem.“
Bolo to zvláštne. Zdalo sa mi, akoby
som bol súčasne na dvoch miestach: zatiaľ čo sa jedna moja časť prechádzala
ďalej po lese, tá druhá letela spolu s Verym vesmírom.
Planéta Freegaia
Blížili sme
sa k jednému slnečnému systému a zanedlho sa vznášala pred nami: Freegaia,
nádherná modrá planéta, úplne podobná našej Zemi. Pomaly sme sa ponorili do
atmosféry a pristáli sme uprostred nádherného parku, podobného veľkej anglickej
záhrade. Z rastlín vychádzala neopísateľne krásna vôňa. Sem tam prešumelo nad
našimi hlavami takmer nečujne malé vozidlo. A hľa: uprostred rastlín stáli
domy. Nevyzerali ako naše domy. Boli tak pekne zakomponované do prírody, že
zďaleka vôbec nevyzerali ako domy. Všetci ľudia, ktorých sme stretávali, nás
priateľsky zdravili. Vyzerali byť šťastní. Človek a príroda žili
v harmónii.
„Ako ste to všetko dokázali? Môžeš mi
povedať niečo o vašej technológii?“
„Technológia nebola
nikdy problémom,“ povedal Very, „problém, ktorý
sme museli riešiť, bol v myslení obyvateľov a v hospodárstve.
Nedostatkové myslenie, t. j. myslenie, že na svete nie je dosť pre každého,
viedlo našich predkov k tomu, že si vymysleli hospodársky systém založený
na konkurenčnom boji. Teraz je naše spolužitie a samozrejme aj naše
hospodárstvo poznačené nadbytkom, bohatstvom a láskou k prírode
a ku všetkému, čo existuje.“
Very mi stručne porozprával dejiny ich
planéty:
„V dávnych časoch ovládli planétu lúpežní,
mäsožraví Ramofli. K moci sa dostali tak, že využívali svoju vojenskú prevahu
na vraždenie a okrádanie slabších ľudí. Aby sa nakoniec aj sami nepožrali,
boli napísané veľké knihy zákonov, v ktorých bola upravená každá
maličkosť, pretože rozum a etika
Ramoflov nestačili na to, aby mohli medzi sebou pokojne nažívať. V knihách zákonov sa nachádzali aj také
rozumné pokyny, ako „Nezabiješ!“. Toto sa muselo Ramoflom vyslovene povedať!
Počas lúpežných výprav zákony stratili platnosť alebo definovali protivníkov
ako „divochov“, ktorých treba vykynožiť alebo obrátiť na novú vieru. Po
skončení lúpežných výprav zaviedli „humanistickí“ Ramofli rovnaký ramoflovský
zákon pre všetkých. Tak sa vytvorila stabilita a zabetónovali sa nové
mocenské pomery.
Hlavnou ilúziou Ramoflov bolo nedostatkové
myslenie. Predstava, že tu nie je dosť pre všetkých. Ich obľúbenou činnosťou
bol preto boj, resp. konkurenčný boj. Museli existovať víťazi a porazení.
Pretože zabíjanie bolo zakázané a väčšina divochov bola už aj tak
povraždená alebo obrátená na novú vieru, presunuli ctižiadostiví Ramofli svoje
aktivity na iné oblasti: na hospodárstvo, šport a hru. Pri športe
a hre sa mohli relatívne bezpečne vyžívať vo svojom konkurenčnom boji.
V hospodárstve naproti tomu viedol ramoflizmus k stále väčšej
sociálnej nespravodlivosti. Priepasť medzi chudobnými a bohatými sa stále
zväčšovala.
Na planéte Freegaia žili odjakživa aj
ľudia, ktorí pozorovali prírodu a snažili sa dokonale poznať jej zákony.
V dávnych časoch ich upaľovali ako kacírov. Keď sa neskôr zistilo, že ich
poznatky sa dajú vojensky využiť, vyhlásili ich za vedcov. Prírodných
bádateľov, ktorých objavy neboli vojensky využiteľné, nazvali šarlatánmi
a boli vystavení posmechu. Časom bola spoločenská klíma liberálnejšia
a stále viac štátov konvertovalo na demokracie. Krátko pred Novým vekom sa
pozorovania vedcov a šarlatánov čoraz viac zhodovali. Nachádzali sa
paralely medzi prírodnými vedami, filozofiou a náboženstvami a začali
sa prenášať na politiku a hospodárske vedy.
Porovnávala sa ekonómia s prírodou:
Príroda produkuje poživeň sama zo seba
a obdarúva ňou všetko živé tvorstvo. Keď je príroda v poriadku,
vládne nadbytok, t.j. je tu viacej potravy, ako je potrebné. Potrava sa znehodnocuje
a dá sa skladovať len určitý čas. A nie je v nej nijaké úrokové
hospodárstvo. Preto rastliny a zvieratá ani nenapadne, aby hromadili viac,
než potrebujú. Z toho dôvodu nejestvujú „bohaté“ a „chudobné“ zvieratá
alebo rastliny. A ešte niečo: Či a ako tvrdo zvieratá pracujú pre
svoju potravu, sa od druhu k druhu veľmi odlišuje. Každé voľne žijúce
zviera sa správa tak, ako zodpovedá jeho druhu. Ak chcete, aby zviera
v zajatí pracovalo, musíte ho do práce stále poháňať. Nijaké zviera by
nebojovalo za ,právo na prácu‘.“
|
|
|
|
následující strana >>> (8/10) |
|
|
|
|